Turistkou vo vlastnom meste

Nikdy som nebola veľká cestovateľka. Keď som bola mladšia, horko-ťažko som zniesla cestu k babke na Spiš – či už vlakom, ktorým som neskôr dokonca cestovala veľmi rada, alebo autom, v ktorom som takmer vždy potrebovala igelitové vrecko a časté prestávky.
Neskôr, keď som sa to už naučila predýchať a zistila som, čo mi pomáha a kam sa v aute posadiť, aby bolo dobre, prišli povinnosti, práca, menej času, obmedzenejší rozpočet, celosvetová pandémia… Aj keď by som sa veľmi chcela pozrieť do sveta a, samozrejme, mám zoznam (ako inak) miest, ktoré chcem navštíviť, je značne dlhší než zoznam miest, ktoré som už navštívila. Kedysi som si myslela, že by som sa za to mala hanbiť a je trápne, že som ešte neletela lietadlom a najďalej som bola v Chorvátsku. Dnes si síce ešte stále občas poviem, že to možno pôsobí na ľudí divne, že som „nikde“ nebola, na druhej strane si uvedomujem, že tieto moje pocity vznikli vplyvom tlaku spoločnosti a najmä Instagramu a akémusi „slovenskému štandardu“, teda zvyku celý rok tvrdo pracovať na to, aby sa išlo na desať dní k moru.
Keď som sa nad všetkým riadne zamyslela, rozhodla sa, že už nebudem hľadať problém na každé riešenie a aj v tejto situácii skúsim vidieť a zažiť čo najviac – i keď sama a vo vlastnom meste.

Tak som začala chodiť. Napriek pandémii a napriek lockdownu. Keďže chodievam hlavne sama s riadne nasadeným rúškom či respirátorom a snažím sa ľuďom vyhýbať, nevidím v tom problém. Tým, že sme doma už takmer štyri mesiace a moja motivácia robiť čokoľvek iné pomaly no iste klesá, som rada, že mi aspoň toto vydržalo.
Tieto mini výlety som zároveň spojila s mojou novou obľúbenou pohybovou aktivitou – chôdzou, prirodzene – a stanovila som si cieľ týždenne prejsť aspoň 10 – 12 km. Niekomu sa to môže zdať málo, no ja ako niekto, kto toho nikdy veľa nenachodil (a nenašportoval), som na seba naozaj pyšná za každý jeden kilometer. Nie som predsa horská turistka, ale mestská, no nie? A okrem toho so sebou väčšinou brávam jediného vždy, vždy, vždy ochotného parťáka z našej domácnosti, Rufusa, ktorý viac ako 4-5km na jeden krát nezvládne a ani ho do toho nechcem nútiť (obzvlášť, keď už začína byť príliš teplo aj na mňa a pre buldočkov to predstavuje vážne zdravotné riziko), preto ho na dlhšie trasy pre istotu nebrávam. Aj keď niekedy aj tie krátke stoja za to! Mať tak euro za každý krát, čo som si mala šancu vychutnávať pobavené pohľady a smiech okoloidúcich, keď si mladý pán v polovici kroku povedal, že si radšej sadne, ľahne alebo sa rovno riadne vyváľa v prachu na chodníku…
Niekedy mám pocit, že si myslí, že ja chodím von s ním, no ja to vnímam skôr tak, že to on chodí so mnou a som za túto jeho chlpatú spoločnosť nesmierne vďačná. Jasné, že takto nechodíme denno-denne a keď na ňom vidím, že potrebuje pohov, zostávame doma. Tiež nás už postretli aj prekážky v podobe boľavého členku po zlom dostúpení či týždeň na injekčných antibiotikách u veterinára, no všetko zatiaľ prešlo a my sme mohli pomaly a postupne začať znovu. Viem, že je o tom ešte predčasné hovoriť – teraz, keď som oddýchnutá a mám dosť energie i času – no bola by som veľmi rada, keby sme si toto nové hobby zachovali dlhodobo aj na časy, kedy toho bude povoleného viac.

Samozrejme, stále sú dni a dni. Niekedy nám to ide skvelo a po prechádzke mám výborný pocit, inokedy Rufo trucuje a hnevá ma a vtedy, prirodzene, až tak spokojná nie som. No o tom to je. Ísť znova, aj keď to predtým úplne nedopadlo.
Je to zvláštne, ako človek dokáže objaviť svoje mesto a vidieť ho po piatich rokoch bývania v ňom úplne inak. Ja napríklad objavujem uličky a budovy, ktoré spoza volantu jednoducho vidieť nie je. Všímam si ľudí, ich rytmus, zvyky (že nenosia rúško, ale odo mňa to neviete) a naučila som sa vo výrazoch tvárí na prvý pohľad nájsť informáciu, či majú alebo nemajú radi psov. Väčšina, našťastie má, niektorí dokonca veľmi a tí, ktorí nemajú, to dávajú najavo priam neprehliadnuteľne. Takých ľudí rešpektujem, no isto by sa im tiež nepáčilo, keby som sa ja tvárila rovnako na ich nespratné deti.

Chodíme spolu na bežné miesta, kde býva viac ľudí no aj tam, kde nebýva nikto. Zisťujem, v ktorých dňoch a denných hodinách je dobré sa niektorým miestam vyhnúť, lebo nie je kde zaparkovať (sem-tam sa totiž z domu na „štart“ musíme dopraviť na kolesách) či dokonca nie je kadiaľ prejsť pomedzi davy bežcov a cyklistov. Nachádzame tiež miesta, ktoré by boli ideálne na nakrúcanie krimi trileru (alebo už možno niekedy poslúžili ako miesto činu, brrr…), takže tadiaľ vždy len preletíme a snažíme sa veľmi neobzerať. No možno druhý krát by sa mi také už nezdali…
Hľadáme krásne výhľady na mesto (lebo ich milujem) a v posledných dňoch chodíme často cez mosty (lebo tie milujem ešte viac, no stále neviem odkedy a prečo). Než sme začali s týmito prechádzkami, peši som šla len cez Starý most a ostatných som sa celkom obávala. Dnes už neviem prečo. Prešla som si peši most SNP, ktorý je podľa mňa (zatiaľ) z perspektívy chodca najškaredší, aj keď z jednej strany ponúka krásny výhľad na hrad, ale aj môj najobľúbenejší Apollo, z ktorého výhľad vidíte na fotkách a neviem sa ho nabažiť! Vždy som ho milovala a už z auta na mňa pôsobil veľkolepo a výnimočne, no prejsť si ho peši je úplne nový zážitok.
Rada by som pred koncom lockdownu absolvovala aj Prístavný, no pred ním mám veľký rešpekt a neviem, ako to pre chodca vyzerá na strane prístavu. Petržalský koniec som už videla a teda, pravdupovediac, nebolo to nič moc…

Veľmi dobre si uvedomujem, že väčšinu z tých miest ľudia bežne navštevujú. Poznajú ich, sú pre nich všedné a nudné. Ja som však vždy mala trošku iné vnímanie bežných vecí a miest a k tomu celkom slušnú predstavivosť. Tiež sa pomaly učím nevnímať každý deň ako samozrejmosť, čo moje dni značne ovplyvňuje a mení k lepšiemu. A čítam tabule. Viete, napríklad, kedy bola obsadená Petržalka a tým pádom pripojená k Bratislave a teda k Slovensku? Ja áno! Bolo to 14. augusta 1919. Síce si to pamätám najmä preto, že v ten deň o 101 rokov neskôr sme sa brali, no nikdy by som to nezistila, kedy som nebola turistkou vo vlastnom meste a keby som si neprečítala tabuľu.

Zdieľať:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *