Rok po svadbe

Včera sme s Gabrielom oslávili 1. výročie manželstva. Zároveň to bol deň, kedy sme oslávili 11. výročie nášho vzťahu. A ja som, prirodzene, nemohla odolať a pospomínala si na náš deň D.
Spomínam na neho s láskou a keď si prezerám fotografie a videá, v očiach ma vždy pošteklia slzy dojatia. Bola to krásna svadba v srdci skalických vinohradov, ktorú sme prežili obklopení rodinou a priateľmi a napriek všetkému stresu, kriku a plaču (môjho), ktorý sprevádzal prípravy, to bol jeden z najkrajších a najsilnejších dní v mojom živote.
Organizovať svadbu počas celosvetovej pandémie a tvrdohlavo veriť, že náš vysnívaný dátum, dátum nášho desiateho výročia, nebudeme musieť meniť, to je také moje. O to čarovnejšie bolo, že všetko vyšlo viac-menej podľa plánu, v krátkom okne uvoľnených opatrení medzi dvoma vlnami covidu.
Napriek tomu, že som nikdy nemala ambíciu pripraviť na blog sériu článkov ohľadom svadobných príprav (veď ani vlog, čo som točila asi týždeň, som dodnes nezostrihala), neviem sa ubrániť tomu, aby som sa s vami nepodelila o niekoľko myšlienok spojených s celou touto udalosťou.
Síce som sa celý uplynulý rok hrdo pýšila tým, že by som nezmenila ani minútu (čo je vlastne stále pravda), niekoľko vecí by som predsa len s odstupom času spravila inak…

Určite by som lepšie schovala tie posledné dva hamburgery, ktoré nám kuchár pripravil a na ktorých si niekto potajomky pochutil miesto nás. Postarala by som sa o to, aby mi šaty lepšie držali na prsiach (no na druhej strane som aspoň mohla v korzete slobodne dýchať). Tiež by som sa snažila nájsť si počas večera viac času na jedlo a pred odličovaním by som si skúsila nezabudnúť vybrať šošovky z očí, aby som ich nemusela na druhý deň tak pracne a bolestivo odlepovať od rohoviek. V neposlednom rade by som sa asi viac spoliehala sama na seba a tiež by som asi, žiaľ, niektorých hostí vymenila za iných, akokoľvek kruto to môže znieť.
Nič z toho som však nemohla vedieť vopred, ba dokonca som to nemala ani ako odhadnúť. A napriek všetkému nám nič z toho ten deň nepokazilo (teda za predpokladu, že môžem hovoriť aj za Gabriela… čo asi môžem, keďže na to mám papier).

Stále si stojím za tým, čo som povedala pred rokom mojej svedkyni a výbornej kamarátke: „je to dôležité, pretože je to (pri všetkom šťastí) jeden jediný deň v živote; na druhej strane, stále je to len jeden deň a nič nie je dôležitejšie ako to, čo nasleduje po ňom“. Všetky tie spoločné okamihy a celý život, ktorý je pred nami. To ako budeme spolu ďalej dospievať, vyvíjať sa a (dúfam) aj spoločne starnúť. Prežívať spolu všetko dobré a zlé, rásť, podporovať sa, povzbudzovať, držať si palce a budovať náš život. Ako si budeme plniť spoločné aj individuálne sny a žiť svoje životy bok po boku s vedomím, že máme vedľa seba niekoho, na koho sa môžeme za každých okolností spoľahnúť. A že vieme, že to, čo máme, nie je bežné…

Zdieľať:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *