Minulý rok bol náročný. Bol dlhý, vyčerpávajúci, v mnohých ohľadoch bolestivý, no tiež veľmi poučný a oslobodzujúci. Asi je úplne prirodzené, že prvé dni a týždne toho nového venujeme práve bilancovaniu a nevyhla som sa mu ani ja. Keď si ho spätne v rýchlosti premietam, neverím, ako rýchlo ubehol a to najmä preto, že jednotlivé dni a týždne sa mi často zdali jednotvárne a priam nekonečné. Musím takto verejne priznať, že za nesmierne veľa vecí som na seba naozaj úprimne pyšná: dokázala som povedať “dosť” a “nie”, keď to bolo potrebné; na druhej strane som sa nebála v správnych chvíľach hovoriť viac “áno” a dávať životu šancu, aby ma príjemne prekvapil; začala som viac naslúchať svojmu telu a tomu, čo mi chce povedať; odstránila som si zo života ľudí, ktorý už doňho nemali (a nechceli) patriť a tiež situácie, v ktorých mi bolo nepríjemne a nechcela som ich zažívať; rozbehla som nové súkromné projekty, v ktorých som našla naplnenie a v neposlednom rade som spravila všetko pre to, aby som nestratila samú seba.
Tento rok, tak ako tie predchádzajúce, so sebou však priniesol aj cenné lekcie. Uvedomenia, porozumenia a prijatia nových skutočností. Vo veľa prípadoch išlo o veci, ktoré sa môžu zdať samozrejmé a prirodzené, no nikdy nie je na škodu si ich pripomenúť – najmä keď si ich pripomenieme (alebo na nich prvý krát prídeme) tou ťažšou cestou.
1. Simple All The Way
Niekedy v priebehu roka si ma našiel tento citát: “What happened to simplicity? We all seem to put on a stage and we all feel compelled to put on a show”. Bolo to v čase, kedy som už započala svoju cestu k jednoduchšiemu životu, takže možno preto vo mne tak veľmi zarezonoval a videla som v ňom akési potvrdenie toho, že idem správnym smerom. Mám pred sebou, prirodzene, ešte dlhú cestu, no myslím, že mám jasnú víziu toho, ako chcem “prerobiť” svoj život – zjednodušiť ho v každej oblasti. Keď totiž udržiavam jednoduché a nekomplikované vzťahy, vlastním menej vecí (a väčšina z nich je jednoduchá na údržbu, starostlivosť a používanie), pripravujem a konzumujem jednoduché jedlá, zjednodušujem svoje denné rituály a na problémy hľadám tie najjednoduchšie riešenia, moje dni sú zrazu ľahšie na žitie, prebiehajú hladšie, nerozčuľujem sa a prežívam ich s väčšou radosťou.
Povedala by som, že jednoduchosť je sestrou minimalizmu. Nie sú totožné, no sú si v mnohých aspektoch veľmi podobné. Mne je však sympatickejšie “jednoduchosť a zjednodušenie” ako “minimalizmus a zminimalizovanie”. Je jemnejšie, nie také prísne a dáva mi oveľa viac než moje predchádzajúce pokusy s minimalizmom.
2. Health Is Wealth
Asi najvýraznejším bodom, ktorý patrí do kategórie “opakovania” je to, že keď máš zdravie, máš všetko. Asi najsilnejšie som si toto uvedomila pred približne štyrmi či piatimi rokmi, no tento rok si ma moje zdravotné problémy opäť našli a pridali na sile. Akoby si povedali, že je potrebné si lekciu poriadne zopakovať, kým ju opäť nepochopím. Toto opakovanie trvalo dlho. VEĽMI dlho a niesla som si ho ešte z predpredchádzajúceho roku. Trvalo dlhšie a bolo intenzívnejšie než prvý raz, no o to väčšia prišla úľava, keď som pochopila, prečo sa deje. Pamätám si veľmi dobre, že vtedy to akosi prešlo “samo” a nevedela som úplne presne prečo. Tentokrát som pochopila ešte aj to minulé obdobie a veľmi dôkladne precítila zistenie, ktoré som vďaka týmto skúsenostiam nadobudla. A aj keď viem, že niekedy okolnosti a ani našu emočnú odpoveď na nich nevieme 100% odkontrolovať, rovnako viem, že podobné obdobie plné strachu, zúfalstva a beznádeje už nechcem zažiť, a preto som odhodlaná vždy uprednostniť seba a svoje dobro pred prácou či záujmami niekoho iného.
3. Alone Is Not Lonely
Som rada sama. Vyhovuje mi, keď väčšinu času trávim len so sebou alebo s Gabrielom. Aj keď sa mám stretnúť s rodinou, som radšej, keď je to čo najmenej ľudí na jeden krát. Raz za čas a krátkodobo viem prežiť aj väčšie skupiny, no najčastejšie je to pre mňa skôr utrpenie.
Tento rok ale prišlo niekoľko momentov, kedy som mala pocit, že moja potreba komunikácie v štýle ja na jedného alebo jednoducho len ja na seba je zlá, že niečo nerobím dobre a mala by som to ASAP zmeniť. Že ako človek – teda tvor spoločenský – by som mala vyhľadávať spoločnosť iných jedincov vo väčšej miere a že keď to nespravím, budem o veľa ukrátená. A viete čo? Ja som v minulom roku svoje okruhy ešte zmenšila. Našla som si novú prácu, v ktorej sme pôvodne boli len dve (teraz sme už síce štyria, ale stabilní a stále je to tak štyrikrát menej než v tej predchádzajúcej), ešte viac som obmedzila mnohé kontakty a stretnutia a začala ešte viac času tráviť v mojich mikro-kruchoch a drobných bublinkách a som šťastnejšia! Nič mi nechýba, necítim sa osamelo ani opustene a som spokojná s vedomím, že moje šťastie nie je podmienené prítomnosťou množstva iných ľudí. Že jednoducho viem byť šťastná (ba dokonca šťastnEJŠIA) aj sama so sebou. Spomenula som si vďaka tomu na obdobie v mojej puberte, kedy som aj prázdniny niekoľko rokov po sebe RADA trávila zavretá v izbe s knihami a mamina ma musela ťahať so sebou na výlety, aby som vôbec vystrčila nos z domu. Nemám potrebu utekať k spoločnosti pred svojimi myšlienkami a (prepáčte za výraz) “sračkami” a ukrývať sa pred nimi v dave. A aj keď mi raz za čas dobre padne prípadná interakcia s niekým iným, nie je ňou podmienená moja spokojnosť.
4. Enough Is Enough
Koľkokrát sa mi v minulosti stávalo, že som prekračovala svoje hranice a všetky miery únosnosti – a nie v dobrom slova zmysle – na úkor niekoho druhého. Koľkokrát som dovolila ostatným prekročiť moje hranice a púšťala si ich bližšie, než som mala a častokrát aj než som reálne chcela. Tento rok ma však naučil, že dosť je jednoducho dosť a že potrebujem predovšetkým hájiť svoje vlastné záujmy a svoje vlastné dobro a neobetovať sa pre iných za hranicami toho, čo je pre mňa únosné.
Nebudeme si klamať, nie je to jednoduché. Na jednej strane niekoho včas zastaviť a vytýčiť si hranice býva často náročné, no ešte ťažšie býva na tieto hranice poukázať pred niekým, koho sme už v minulosti pustili ďaleko za nich. Avšak tak veľmi ako nepríjemné to je, tak veľmi to je zároveň dôležité a určite to stojí za niekoľko minút nepríjemných pocitov.
5. Realistic Progress = The Best Progress
Boli časy, kedy pre mňa vrchol bohatstva predstavovalo to, že si niekto mohol hocikedy kúpiť domov veľkú vaničku zmrzliny Carte d’Or. Potom to boli nanuky Magnum a ešte neskôr veľké tégliky Ben & Jerry. Úplne najväčší pracháči si každý týždeň objednávali pizzu a vozili sa taxíkom na vlakovú stanicu alebo z nej. Inými slovami – či bol niekto úspešný a bohatý som hodnotila na základe jedla a najmä sladkostí, ktoré si mohol kupovať v čase, kedy som ja nedostávala ani len vreckové, lebo som bola veľmi malá. A v tom čase som verila, že keď na tom budem rovnako, bude to ten pravý životný progres.
Neviem kedy sa to zlomilo a ani čo ovplyvnilo môj úsudok, no jedného dňa som sa tak zamyslela (samozrejme na základe podnetu z nejakého postu na insta), že v posledných rokoch som ako obdivuhodné vnímala len veľké veci. Keď si niekto mladý kúpil dom, keď išiel na 2-3 dovolenky v jednom roku, keď niekto v mojom veku začal pracovať na vysokej pozícii (alebo len v práci, aká by sa páčila aj mne) a tak ďalej, a tak podobne. A je ťažké si to priznať, no vždy som im závidela. A toto zmýšľanie veru nebolo zdravé…
Vďaka za ten jeden neskorý rozhovor s mojim mužom – jeden z tých, ktoré občas mávame a vždy mi pomôžu veci vidieť trošku inak! Vtedy som si totiž tak uvedomila, že takýto progres by v mojom živote nebol realistický, prirodzený a ani udržateľný. Nie je jednoducho možné skočiť z garsónky do 6-izbového domu a nie je možné presedlať z 20-ročného Fiatu do novučkého BMV. Pre mňa. A že to tak vlastne ani nechcem. Chcem si svoj progres zaslúžiť a chcem postupovať pomaly, pretože viem, že keby som dosiahla svoje vrcholy teraz, zvyšok života by som nemala kam smerovať. A ja chcem niekam smerovať.
Chcem zažívať tie momenty, že si v utorok neskoro v noci uvedomím, akú mám skvelú prácu a že to, o čom som snívala pred niekoľkými rokmi ako malé dievčatko sa stalo mojou realitou. Že malá Domi by mi závidela tie tri Magnum nanuky v mrazáku a bola by úplne bez seba od úžasu, že si niekoľkokrát týždenne objednávam jedlo a kupujem si predražné trojdecové talianske minerálky len preto, že chcem a môžem. A rovnako viem, že jedného dňa bude dvadsaťšesťročná Domi závidieť svojmu staršiemu ja to všetko, čo nás ešte len čaká. Postupne, udržateľne a realisticky.
Pre mňa idú minimalizmus a jednoduchosť ruka v ruke. V mnohých oblastiach sa riadim podľa minimalizmu, no v bežnom day-to-day živote je to skôr jednoduchosť. Zjednodušenie pre mňa pôsobí veľmi upokojujúco, nie som tak v strese a ostáva mi viac času na robenie vecí, ktoré mám rada.
No veľmi vo mne rezonuje piata sekcia o progrese. Som človek, ktorý má veľmi vo zvyku sa porovnávať s ostatnými, čo mi iba ubližuje. Mám chvíle, kedy do toho spadnem a premýšľam, čo všetko som mala spraviť inak, aby som i ja teraz bývala vo vlastnom veľkom dome, mala svoj dream job, dokonalé deti, chodila každý rok päťkrát na dovolenku… No môj najlepší kamarát mi vtedy vždy pripomína, že nemám zabúdať na progres, ktorý som za posledné roky spravila. Netýka sa síce domu a dovoleniek, ale i tak je dôležitý a významný ?