Dávam si život do poriadku

Je tak veľa vecí, ktoré by som vám chcela povedať. A som si takmer istá, že je to kvôli tomu, že som nepublikovala žiadny článok už celú večnosť a tiež preto, že som nepublikovala VÔBEC NIČ približne rovnako dlhý čas.
Veľa sa zmenilo – k lepšiemu i k horšiemu – a jednoducho plno vecí je v mojom živote úplne inak, než bývalo. Nechcem znieť priveľmi dramaticky, no je to jednoducho tak a som si istá, že veľa z vás obzvlášť tento rok určite zažíva niečo podobné.
Posledné dva roky boli pre mňa asi najhoršie, aké som kedy zažila. Prežila som tie najťažšie dni, najväčšie obavy, straty, plač, zdravotné ťažkosti a v neposlednom rade aj najťažšie osobné finančné krízy. A väčšina z toho ani nebola spojená s korona-situáciou. Jednoducho som si postupne prechádzala slušnými sračkami, o ktorých som pôvodne chcela hovoriť až koncom tohto roka, avšak uvedomila som si, že nemusím čakať až na koniec decembra, aby som našla úľavu, pretože to by som potom celkom iste mohla čakať naveky.

Posrala som to, nebudem klamať. A síce sa neobviňujem zo všetkého, čo sa stalo, veľmi dobre si uvedomujem, že som to bola ja, kto spravil sériu veľmi nešťastných rozhodnutí. Keď nad tým tak premýšľam, nemohla by som byť viac vďačná za tých, ktorí pri mne stáli celý čas, čo som sa snažila ten bordel napraviť. Najmä za môjho manžela. Teraz je ale čas vstať, upraviť si drdol (nakoľko nenosím vlasy v chvoste, i keď to by možno znelo lepšie) a konečne si dať život do poriadku!

Viem, že musím spraviť veľmi veľa krokov k tomu, aby som všetko vyriešila a, samozrejme, sa obávam, že časom stratím motiváciu ale už nemôžem dlhšie váhať. Musím konečne prevziať kontrolu miesto toho, aby som len čakala, kým sa veci vyriešia samé.
Rada síce hovorievam – a často to naozaj veľmi dobre funguje – že veci majú tendenciu riešiť sa samé. A síce je to často naozaj tak, v niektorých prípadoch si jednoducho musíme odpracovať svoj diel a spraviť tie nevyhnutné kroky.

A i keď by som veľmi rada mala zoznam vecí, ktoré treba spraviť, musím na to vlastne ešte len prísť. Musím to brať deň po dni, bez termínov a striktných plánov. Len s pevnou vidinou toho, ako by som chcela, aby môj život na konci toho všetkého vyzeral. A tiež potrebujem veľa sebalásky, odpustenia a láskavého prístupu k sebe samej.

Ten druhý spôsob som už skúsila veľakrát, no nikdy nefungoval. Skúsila som byť na seba prísna a pridržiavať sa šialených plánov, naháňajúc sa za neexistujúcou realitou a každý jeden krát som zlyhala. Napríklad aj s blogovaním. Pripustila som k sebe pocit, že musím z blogovania jedného dňa spraviť svoje živobytie a čím viac som sa snažila, tým viac sa mi tento cieľ vzďaľoval. Úplne som pri tom zabudla na tú prostú radosť a nadšenie z vytvorenia nejakého článku či fotky. Zabudla som na všetko z toho procesu a dovolila som online svetu plnému takzvaných influencerov zničiť moju lásku k písaniu a tvorbe obsahu. Samozrejme to ale nie je jediná časť môjho života, ktorú potrebujem nanovo poskladať!

Jedným z hlavných problémov, ktoré som zatiaľ bola schopná definovať, je pochopenie, že život nie je súťaž. Je to veľké klišé, ktoré som často hovorila, no nikdy skutočne nechápala a necítila. Pravdou je, že som sa vždy s niekým porovnávala – väčšinou s ľuďmi môjho veku – a sústredila sa na veci, ktoré som chcela a oni ich už mali. A len som sa kvôli tomu cítila viac pozadu. Vyhorená, nemotivovaná a neschopná stáť si za svojimi rozhodnutiami. Stratená a tak celkovo sklamaná životom, ktorý som žila.

Tiež pre mňa bolo náročné si uvedomiť, že každý robí rozhodnutia a kroky vlastným tempom a v čase, ktorý je pre neho vhodný. A že na konci dňa aj tak záleží len a len na mne a na mojich najbližších.

Naozaj nechcem, aby tento post znel negatívne! A dúfam, že to tak nie je, pretože pre mňa je plný nádeje a očakávania. A odhodlania. Neexistuje pre mňa iná možnosť než tá, že sa veci deň po dni budú pomaly a postupne zlepšovať.
Zažila som množstvo dní, kedy som necítila ani len najmenší náznak radosti – ja, človek, ktorý sa dokázal tešiť z tých najmenších drobností ako nové lístky na niektorej z mojich rastliniek alebo vôňa blížiaceho sa snehu v chladnom zimnom ráne. Tie dni bez akéhokoľvek potešenia pre mňa boli čistým trápením. Ale teraz, v posledných týždňoch, som bola konečne znovu schopná to opäť prežívať. Radosť z prichádzajúcej jesene, vôňu dažďa, neopísateľné šťastie z kúpy nového diára. Všetky tie drobné pocity, ktoré mi tak veľmi chýbali! Sú späť pri mne a ja ich chcem ochraňovať a držať si ich v srdci tak pevne, že už nikdy neodídu.

Zdieľať:

2 Comments

  1. 4. septembra 2020 / 17:04

    Na tento článok sa oplatilo počkať… úprimný, plný života. Fandím ti a držím palce, píšeš nádherne 🙂

    • candygrant
      5. septembra 2020 / 10:52

      Ďakujem ti naozaj veľmi pekne!!! ♥♥♥

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *